Weiss: Superzážitkom bola gratulácia od Marcela Lippiho

Weiss: Superzážitkom bola gratulácia od Marcela Lippiho Sprava: Tréner Vladimír Weiss a hráč Slovenska s číslom 3 Martin Škrtel po strelenom góle počas zápasu XIX. majstrovstiev sveta vo futbale v Juhoafrickej republike na štadióne Ellis Park, v skupine F medzi tímami Slovensko a Taliansko. JAR, Johannesburg, 24. jún 2010. Foto: SITA/Michal BurzaBRATISLAVA 30. decembra (WEBNOVINY) – Postupom do osemfinále tohoročných majstrovstiev sveta v Juhoafrickej republike sa zverenci hlavného trénera Vladimíra Weissa zlatými písmenami zapísali do futbalových dejín samostatného Slovenska. Ich senzačné víťazstvo nad vtedy ešte úradujúcim majstrom sveta Talianskom 3:2 šokovalo celý svet a podľa odborníkov bolo najpozitívnejšou reklamou pre krajinu pod Tatrami vo svete. Podľa Vladimíra Weissa svet vďaka triumfu nad Talianmi na MS 2010 spoznal Slovensko, zistil, kde táto krajina leží a akí futbalisti si obliekajú jej reprezentačný dres. Druhou pozitívnou správou končiaceho sa roka 2010 pre "weissovcov" bolo veľmi cenné víťazstvo v kvalifikácii o postup na ME 2012 nad Rusmi 1:0 v Moskve, po ktorom bol tréner Vladimír Weiss veľmi spokojný. Tento úspech vyzdvihol aj v rozhovore pre agentúru SITA.

Vyberte dva okamihy z roku 2010: jeden taký, ktorý by ste už nikdy pri futbale nechceli zažiť, a druhý, ktorý by ste neváhali zažívať aj stokrát v kariére…
Taký okamih, ktorý by som nechcel pri futbale zažiť, z tohto roka ani nemám… Alebo inak: nemôžete povedať, že toto by som už nikdy v živote nechcel zažiť… Lebo ak poviem, že to a to už nechcem zažiť, hneď by sa mi to stalo. Takže takú chvíľu nemám. Čo by som chcel zažiť aj stokrát? Najlepší pocit som mal po výhre 1:0 nad Ruskom v aktuálnej kvalifikácii na ME 2012. Vtedy som bol ako tréner najšťastnejší. Mal som dobrý pocit z dobrej roboty. Prostredie je tam ťažké a náročné. Poznám ho z môjho pôsobenia v Saturne. Bol som presvedčený, že Rusov môžeme poraziť. Vyhrať v Rusku pri ich medzinárodnom lobingu, ekonomickej sile, navyše, keď teraz dostali ešte aj svetový šampionát o osem rokov, to je ohromná vec.

Viackrát ste po MS povedali, že šampionát ste si neužili pre konflikt s médiami po prehratom zápase s Paraguajom. Napriek tomuto tvrdeniu by nás zaujímalo, z ktorého stretnutia, napríklad so známou trénerskou či hráčskou osobnosťou, máte najsilnejšie spomienky.
Začnem prvou časťou vašej otázky. Majstrovstvá sveta som si neužil preto, lebo aj ja som urobil chybu. Vybuchol som na tlačovej besede, ktorá v podstate ani nebola tlačová beseda… Bolo to normálne pracovné stretnutie s novinármi. Keby to tí ľudia nechceli pustiť do sveta, tak to nepustia… Ale stalo sa to, čo sa stalo. Médiá – najmä bulvár- z takých vecí žijú. Takže si prišli na svoje. Možno to bola aj dobrá vec. Celú ťarchu toho konfliktu som zobral na seba. Ešte viac som sa koncentroval na svoju prácu a všetko ostatné išlo bokom. Možno niečo negatívne bolo nakoniec pozitívne. Aj to prináša veľký futbal…

Pre mňa bolo superzážitkom stretnutie s trénerom Talianov Marcellom Lippim. Do smrti naň nezabudnem. Pred zápasom s Talianmi ma bral ako svojho syna. Keďže nevie anglicky a hovorí iba taliansky a francúzsky, tak sme pred zápasom spolu prehodili niekoľko všeobecných fráz. Po zápase som mu chcel ísť podať ruku, ale bol taký sklamaný, že okamžite odišiel z ihriska. Ale potom ma polhodinu čakal, kým sa skončila tlačová beseda so mnou. Zagratuloval mi. Vystískal ma. Vyobjímal. Pri gratulácii zdôraznil, že sme hrali dobre a že sme zaslúžene postúpili ďalej. To bolo veľké ocenenie mojej roboty, tímu. Marcelo Lippi, človek, ktorý vyhral majstrovstvá sveta i Ligu majstrov, trénerská legenda polhodinu počkal, aby mi mohol zagratulovať! To sú gestá, ktoré dokáže urobiť iba veľký človek a odborník. Naopak, Holanďania boli arogantní pred zápasom s nami a boli arogantní aj po ňom. S trénerom Nového Zélandu sme si pred zápasom podali ruky a sľúbili sme si, že po ňom pôjdeme spolu na pivo. Ale nestihli sme to, lebo sme sa už nestretli. Takisto paraguajský tréner. Jeho veľká koncentrácia na zápas. Paraguaj mal asi najlepšiu hru dozadu, výbornú defenzívu, akú som na MS osobne videl. Prakticky v súboji s nami nám nič nedovolili. Boli to báječné stretnutia. Chceli sme sa stretnúť aj s Maradonom, ktorý býval iba kilometer od nás, ale Argentínčanov v ich sídle tak strážili, že sme sa nikam nedostali.

Čo ste si okrem postupu do osemfinále MS a historického úspechu slovenského futbalu priniesli z Afriky? Napríklad nejaký osobný talizman, resp. iné dojmy z dejiska MS 2010?
Ani neviem… Nejaké suveníry? Ja nie som človek, ktorý si odkladá dresy, vlajky a iné suveníry. Ja som to všetko porozdával. Z Afriky, dá sa povedať, že nemám prakticky nič. Nechal som to na malého Vlada. Je to aj jeho spomienka. Jeho zážitok, ale ja nežijem zo spomienok.

Po MS ste rozhodli vyradiť z reprezentácie niekoľkých hráčov. Hoci ste ich nikdy nemenovali, podľa určitých indícií sa dá vytušiť, o koho ide… Čo vás viedlo k tomuto kroku, respektíve v čom vás títo futbalisti na MS sklamali?
Niektorí skončili prirodzenou cestou… Aj vzhľadom na vek, aj vzhľadom na určitú zmenu v kádri. Či to bol Kozák, Martin Jakubko, Martin Petráš. Niektorí aj preto, že v klube nehrávali. Presedeli pol roka na lavičke, respektíve v súčasnosti nemajú klub. Ostatní hráči sú v kádri a život beží ďalej. Nerobil by som z toho veľkú vedu ani senzáciu. Namiesto nich dostali šancu niektorí iní hráči. Mladší a perspektívnejší. Napríklad Kucka sa dostal do mužstva až počas prípravy na MS. S kariérou skončil Zdeno Štrba. Po zranení sa vrátil Miroslav Karhan. V kádri máme dvoch – troch skúsených hráčov. Ako zodpovední ľudia však musíme riešiť veci, kde nás najviac tlačí topánka. Kde nám jedno koliesko v tom organizme chýba… V našom prípade je to otázka defenzívneho stredopoliara. Preto chceme vybaviť slovenské občianstvo pre Karima Guédého, ktorý by nám, podľa mňa, na tomto poste určite pomohol. Jeho fyzický fond je nevyčerpateľný. Na tejto veci teraz musíme intenzívne pracovať, nie sa stále vracať do minulosti.

Na svetový šampionát v Juhoafrickej republike ste nominovali 23-členný výber. Chýbali vám v ňom nejakí hráči, o ktorých ste si v dejisku MS povedali: škoda, že tohto futbalistu nemám so sebou v Afrike? Tento by nám teraz veľmi pomohol, keby tu bol s nami?
Tak určite Miro Karhan. Dovolím si povedať, že tréner občas potrebuje v kabíne aj pomocnú ruku – a práve on je u nás tou pomocnou rukou. Svojou autoritou, svojou ľudskosťou a svojou skromnosťou. Na druhej strane má obrovský rešpekt medzi hráčmi. Čiže Miro Karhan bol tým hráčom, ktorý mi v Juhoafrickej republike veľmi chýbal. Jednoznačne. Zaslúžil si tam byť prvý ako hráč, no zranenie ho z účasti na MS vyradilo.

Čo vás najviac baví na práci hlavného trénera reprezentačného mužstva a naopak, čo vás najviac okráda o spánok?
Najviac mi chýba ihrisko. Tým sa vôbec netajím. Chýba mi práca s hráčmi, kontakt s nimi. Lebo deň je veľmi dlhý a práca reprezentačného trénera je väčšinou kancelárska. Alebo sú to výjazdy za hráčmi do zahraničia, čo nie je vôbec jednoduché. Vycestujete za konkrétnym hráčom do zahraničia a ten hráč vôbec v stretnutí nenastúpi. Stalo sa mi aj to… Potom je to tiež sledovanie a rozbor zápasov. Súčasná technika mi umožňuje spojiť sa cez internet a satelit s kýmkoľvek. Vďaka tomu mám prehľad o každom hráčovi. To je veľká výhoda. Prakticky každého hráča mám zmapovaného. Doma aj v práci mám špičkovú videotechniku, ktorá mi umožňuje sledovať prakticky všetky futbalové zdroje z celého sveta. Z tohto pohľadu je to zábavná robota, ale mňa to úplne nenapĺňa. Chýba mi ihrisko, každodenný kontakt s hráčmi. Viem si predstaviť, že by som bol trénerom reprezentácie aj ligovému tímu. Určite sa to dá urobiť k spokojnosti oboch strán. Uvediem príklad Guusa Hiddinga, ktorý súčasne trénoval Chelsea aj ruskú reprezentáciu. Veď v tom termíne, keď si on plnil reprezentačné povinnosti, mali kluby voľno. Dá sa ten čas správne rozdeliť medzi klub a reprezentáciu. Nie je to síce jednoduché, ale ide to. Podľa mňa z takej kombinácie trénerského pôsobenia by mali obe strany úžitok.

Dostali ste nejaké ponuky zo zahraničných alebo slovenských klubov?
Ponuky som mal, ale v súčasnej situácii je to zložité. Z klubového hľadiska je to ťažké, pretože manažment špičkových klubov vyžaduje od svojho trénera, aby bol 24 hodín k dispozícii klubu. Máloktorý špičkový klub súhlasí s tým, že hlavný tréner každý mesiac na týždeň alebo na desať dní odíde preč. Skôr by sa to dalo uplatniť v slovenských pomeroch. U nás by to bolo jednoduchšie, ale aktuálna situácia je zatiaľ taká, že som na plný úväzok reprezentačným trénerom slovenských futbalistov. V tejto chvíli však neviem povedať, čo prinesie najbližšia budúcnosť, kam budú smerovať moje kroky.

Nadobudli ste pocit, že postupom do osemfinále MS sa slovenský futbal pohol smerom dopredu z hľadiska akceptácie na medzinárodnej scéne? Prejavuje sa to povedzme už teraz v ďalšej kvalifikácii o postup na ME 2012 do Poľska a na Ukrajinu?
Určite máme väčší rešpekt. Každý vie, že Slovensko hralo na majstrovstvách sveta. Každý vie, že Slováci poslali z MS domov Talianov. To je výsledok, ktorý obletel svet. Preto súperi majú voči nám rešpekt. Navyše, hráči, ktorí sú lídrami v našej reprezentácii, či je to Mucha, Škrtel, Hamšík, Karhan a niektorí mladší hráči, sú už lídrami aj vo svojich zahraničných kluboch. Sú to futbalisti, ktorí prakticky každý tretí deň hrajú ťažké zápasy, čo sa prenáša aj do ich skúseností. Samozrejme, máme v mužstve aj veľa mladých chlapcov, ktorí sa ešte musia učiť, ako sa stať veľkými hráčmi, ale ich drzosť, spontánnosť a priamočiarosť môžu slovenskej reprezentácii v budúcnosti veľmi pomôcť. Tí hráči získali obrovskú skúsenosť. Lebo majstrovstvá sveta sú vysokou školou futbalu. Hrajú na nich najlepšie mužstvá sveta. Hrajú na nich najlepší hráči. Stretnutia sú pred fantastickými divákmi a na fantastických štadiónoch. To všetko sú skúsenosti na nezaplatenie. Preto verím, že toto mužstvo ešte veľa dokáže, hoci kvalifikačná skupina o postup na ME je mimoriadne ťažká. Jej favoritmi sú určite Rusi. Fakt, že o osem rokov budú v Rusku majstrovstvá sveta, len dokazuje silu Ruska vo svete. Dokazuje silu ruského lobingu a ekonomického potenciálu, ale na druhej strane aj výborného mužstva, ktoré v súčasnosti majú. Ale naša skupina je otvorená. Vyhrali sme v Rusku. Oni sa potkli, my sme sa raz potkli. Skupina je vyrovnaná a o postupe ďalej budú rozhodovať až úplne posledné zápasy. Až v nich sa rozhodne o priamom postupe z 1. miesta, respektíve o postupe z baráže.

V užšom výbere na najlepšieho futbalistu za rok 2010 sa ocitlo trio z FC Barcelona: Lionel Messi, Xavi Hernánez a Andrés Iniesta. Chýba vám niekto v tomto menoslove? Aké by bolo vaše poradie najlepšej svetovej trojky a prečo?
Nechýba mi tam nikto. Ja som do tej trojice dal Cristiana Ronalda. Neviem, či nie na 3. miesto. Pretože, čo sa týka ofenzívy, s Messim sú najlepšími hráčmi. Čo oni dvaja vystrájajú v zápasoch, to je zážitok sledovať. Ako jeden, tak aj druhý. Messimu patrí právo byť najlepším hráčom sveta. Aj keď Iniesta a Xavi sú výborní hráči, ale Messi je ten, ktorý dáva góly, ktorý zabáva divákov. Preto pre mňa je on najlepším hráčom sveta.

Inter Miláno vyhral v roku 2010 takmer všetko, čo sa vyhrať dalo (okrem európskeho Superpohára, pozn. ), ale čo hrala nedávno Barcelona proti Realu Madrid, to bol futbal z ríše snov. Čím si vysvetľujete súčasnú špičkovú formu barcelonského mužstva?
Barcelona je dôkazom systematickej roboty. Je tam vidno perfektnú prácu v klube. Všetko má svoj poriadok a opodstatnenie. Barcelona má najviac odchovancov vo svetovom futbale. Je to fantastické mužstvo s fantastickými podmienkami. Na každý zápas má v hľadisku 100-tisíc divákov. Sám som to zažil na vlastnej koži, keď tam hral malý Vlado s Manchestrom City. Je to niečo úžasné… Hrať na Nou Campe v Barcelone túži každý futbalista. Hrať raz za Barcelonu, to musí byť snom každého hráča. Futbal, aký predviedli oni v stretnutí s Realom Madrid, bolo niečo fantastické. Sám som neveril, či sa to vôbec dá, ale asi áno, keď to dokázali. To bolo niečo dokonalé. V defenzíve bez chyby a v útoku jeden parádny koncert. Niečo, čo nemá obdobu. Keď dáte päť gólov takému mužstvu, ako je Real Madrid a takému trénerovi, ako je José Mourinho, musíte niečo vedieť. V tomto stretnutí sa ukázalo, že Barcelona má v súčasnosti jednoznačne najlepší tím. Barcelona hrá systémom, ktorý sa aj mne najviac páči – v rozostavení: 4 – 3 – 3. V ňom však každý z hráčov má svoje stabilné miesto a navyše každý z nich fantasticky ovláda loptu a je naozaj pán futbalista.

S akými myšlienkami ste hráčov vyprevádzali zo šatne pred prvým zápasom na MS s Novým Zélandom a pred tým zlomovým a pamätným meraním síl s Talianskom?
Pred Novým Zélandom som hráčov zo šatne vyprevádzal s tým, že tento zápas musíme vyhrať. A možno v tom bola najväčšia chyba. Obrovské chcenie ovplyvnilo ich výkon. V priebehu zápasu som videl, že hráči majú trému. Niektorí cítili veľmi veľkú zodpovednosť z toho, že tento zápas musíme zvládnuť. Cez polčas som Rada Zabavníka, ktorého mám veľmi rád – a ktorý je jedným z mojich najobľúbenejších hráčov, zvozil ako malého chlapca (smiech). Rázne som sa ho opýtal, prečo má plné trenírky, veď sú to iba obyčajné majstrovstvá sveta… Trochu to
Pred zápasom s Talianskom som hráčom hovoril, že v živote sú aj dôležitejšie veci ako výhra na majstrovstvách sveta. Ale keď sú už na MS, nech hrajú tak, ako hrali záver kvalifikácie s Poľskom. Vtedy im už tiež málokto veril, no oni vedeli, že ak chcú ísť na MS, musia vyhrať. A dokázali to! Pred súbojom s Talianskom bola presne taká istá situácia. Vedeli sme, že ak chceme ísť ďalej, musíme vyhrať. Hráčom som opakoval, že v súboji s Talianmi musíme uspieť, čo je v našich silách. Stále som ich presviedčal, že aj Taliani sa dajú poraziť…Tvrdil som, že už to nie je najlepšie svetové mužstvo ako pred štyrmi rokmi. Upozorňoval som hráčov, že Taliani sú o štyri roky starší, čo vidieť na ich pohybe na ihrisku. Už nie sú takí rýchli, ako boli. Naopak my ich svojou rýchlosťou, enormným nasadením, drzosťou a väčšou agresivitou v osobných súbojoch môžeme poraziť. Stále som im zdôrazňoval, že ich môžeme poraziť, že dnes môžeme na MS urobiť veľký zázrak – a ten sa nám podaril.

A čím ste motivovali svojich zverencov pred osemfinálovým zápasom s Holandskom?
Pred zápasom s Holandskom som sa snažil dať hráčom tú myšlienku, že keď sme už tak ďaleko, môžeme ísť ešte ďalej. Ale už som cítil, že z hráčov ten veľký kameň zodpovednosti a motivácie spadol. Videl som na nich, že už došlo k uspokojeniu. Vrchol tej našej motivácie, to, čo nám bolo dané a súdené, sme už dosiahli. Výhra nad Talianmi bol strop nášho snaženia. A pritom sa Holanďania v tom konkrétnom zápase dali poraziť. Cez polčas som hráčom hovoril, že stav 0:1 sa dá ešte otočiť. Tvrdil som im, že to je pre nás dobrý výsledok, lebo po zmene strán na Holanďanov príde veľký tlak. Nie na nás. Oni budú nervózni, nie my. Stalo sa, čo som predpovedal. Dvadsať minút druhého polčasu sme hrali skvele. Z našej strany to bola naozaj parádna dvadsaťminútovka. Robo Vittek mal jednu veľkú šancu a jednu pološancu, Miňo Stoch mal dvakrát gól na kopačkách, ale nedal. Oni mali dve šance pred druhým gólom. Žiaľ, pri tom druhom góle sme zaspali. Zbytočne sme sa hádali s rozhodcom, nedostúpili k hráčom, včas sme nezorganizovali obranu, nešťastné vybehnutie Janka Muchu… Jedno s druhým. Ale asi to tak malo byť.

Akú najkrajšiu gratuláciu ste dostali po návrate z úspešných majstrovstiev sveta v Juhoafrickej republike?
Pre mňa vždy boli najlepšie a najkrajšie okamihy, že keď som sa prechádzal s manželkou po meste, alebo keď som išiel niekde na večeru či na kávu – a zastavili nás obyčajní ľudia, ktorí mi ďakovali. Pristavili sa pri nás ľudia, ktorých som ani nepoznal, a ďakovali mi za výkony v Afrike. Stačilo, keď mi povedali: Vlado, bola to dobrá robota. Pán tréner, potešili ste nás. To bolo pre mňa najväčšie zadosťučinenie za všetko, čo som s mužstvom prežil. Myslím si, že výsledkami na MS sme podali slovenskému futbalu takú pomocnú ruku ako nikto a nikdy predtým. Aká bude na toto všetko odozva, to už nezáleží iba na mne a futbalistoch slovenskej reprezentácie. Tam musia podať pomocnú ruku aj iní. Najmä štát, vláda tejto krajiny a tiež ľudia, ktorí v súčasnosti vedú slovenský futbal. Verím tomu, že sa tu niečo zmení. Začalo pracovať nové vedenie SFZ. Bude záležať, ako a či nájdeme spoločnú reč. Moje motto po zmenách na zväze je: Čo bolo dobré zo športového hľadiska nechajte na nás – na trénerov. V tom, čo robíme, bolo predsa veľa dobrých vecí. Čo bolo zlé, čo treba zlepšiť, zlepšujme spoločne. Snažme sa to napraviť spoločne. Či si niekto z tohto nášho vystúpenia zoberie to dobré, ukáže až najbližšia budúcnosť.

Svoju prednášku v Senci ste podporili mottom amerického prezidenta Abrahama Lincolna: "Vždy si pamätajte, že vaše odhodlanie uspieť je dôležitejšie ako všetko ostatné." Je to idea, ktorú ste mužstvu vyvesili v šatni, ale je to myšlienka, ktorou sa v trénerskom a osobnom živote aj riadite?
Je to jedno z tých hesiel, ktorým verím. Ak si neveríte vy, tak nemáte šancu niečo veľké dokázať. Keby som si neveril, tak by som do toho nešiel. Ak by som nebol vnútorne presvedčený, že môžem s týmto tímom postúpiť na MS, alebo že môžem niečo s ním na MS uhrať, tak by som do toho nešiel. Mal som predsa aj iné ponuky zo zahraničia. Rozhodol som sa pre reprezentáciu, lebo by som si celý život vyčítal, že som to neskúsil. Takto mám svedomie čisté. Teší ma, že sa nám s mužstvom podarilo niečo urobiť. Hovorím však úprimne: ja som v tomto smere otvorený človek: Pokiaľ bude reprezentácia a futbalový zväz Weissa potrebovať, som tu, pokiaľ nie, podáme si ruky a život beží ďalej.

Máte na prahu nového kalendárneho roka tri futbalové méty, ktoré túžite v priebehu budúceho roka naplniť?
Keď chcete tri čisto futbalové méty, tak v prvom rade je to túžba, aby sa konečne začal budovať futbalový štadión. To je bod číslo jeden pre celý slovenský futbal. Ten štadión nebude ani pre mňa, ani pre mojich hráčov, ale bude najmä pre futbal na Slovensku. Druhá túžba je, aby kľúčoví hráči reprezentácie boli zdraví, aby boli plní sily do ďalších kvalifikačných bojov, ktoré nás v boji o postup na ME čakajú. Najskôr musíme zvládnuť dvojzápas s Andorrou. To by bolo istých šesť bodov. Bez toho sa nedá hrať úspešná kvalifikácia. Želám si, aby hráči boli plní sily a odhodlania aj do tých záverečných štyroch ťažkých jesenných stretnutí o postup na ME 2012. A tretia méta? Aby záver budúceho roka bol radostný, čo v našich podmienkach znamená byť úspešný. A úspešný záver roka bude vtedy, keď postúpime ďalej v kvalifikácii ME 2012, či už priamo z 1. miesta alebo cez baráž. To sú méty, ktoré si teraz pred seba staviam – a ktoré chcem splniť. Bez ich úspešnej realizácie by naše úsilie nemalo zmysel a táto kvalifikácia by nemala logiku.


Pridat.eu



RSS komentárov

K článku nie je žiadny komentár

Pridanie komentára





* tieto polia sú povinné